Chorvátčina, Bosniančina a Srbčina sú samostatné štandardy. Sú si blízke, bližšie než väčšina susedných jazykov v Európe, a ako ich nazývať je téma, o ktorej majú ľudia silné pocity. Nič z toho vám nebudeme vysvetľovať a nebudeme k tomu zaujímať stanovisko. Praktický pokyn sa zmestí do jedného riadku: dajte všetky tri do zoznamu vedľa seba, nič nehovorte a nechajte každého hosťa vybrať si tú svoju.
Dalo by sa tu povedať veľa a takmer nič z toho vám v nedeľu ráno nie je na úžitok. Takže tu je krátka verzia.
Chorvátčina, bosniančina a srbčina majú v našom zozname každá vlastnú položku. Na našej strane to nie je jeden jazyk s tromi nálepkami, a nie sú to ani tri nesúvisiace jazyky. Každá prichádza vo vlastnom štandarde, s vlastnou zvyčajnou slovnou zásobou a vlastnými pravopisnými zvyklosťami.
Človek, ktorý hovorí jednou z nich, zvyčajne výborne rozumie aj ostatným dvom. To je pravda, a tiež to nie je podstata veci. Dostať niečo, čo by ste nenazvali svojím vlastným jazykom, je malá vec, ktorá dopadne ako veľká, najmä pre niekoho, kto je už aj tak hosťom v sále, kde je všetko ostatné cudzie.
Takže za nich nerozhodujte a nerobte z toho ani udalosť. Žiadne oznámenie spredu, žiadne pýtanie sa, ktorú chcú, pred ostatnými ľuďmi. Zoznam je na obrazovke. Vyberú si.
Ponúknite všetky tri. Nič nehovorte. Nechajte človeka vybrať. Pridanie druhého alebo tretieho jazyka sa zmestí do vašej permanentky: každá permanentka nesie niekoľko jazykov súčasne.
Ak ste sa niekedy pýtali, v čom rozdiely spočívajú, tu je krátka odpoveď. Nie je to jedna veľká vec. Je to sto malých zvykových.
Kde jeden štandard píše krátku samohlásku, chorvátčina v tom istom slove zvyčajne píše dlhšiu sekvenciu. Telo, viera, mlieko aj čas to ukazujú. Keď už viete, čo hľadať, uvidíte to takmer v každej chorvátskej vete, a uvidíte to aj vo výstupe nižšie na tejto stránke.
Keď slovo príde zvonku, chorvátčina mu má sklon dať jednu koncovku a susedné štandardy inú. Organizovať, komplikovať, informovať: koreň je spoločný, koniec nie, a je to jeden z najrýchlejších spôsobov, ako hovoriaci text zaradí.
Chorvátčina skôr pokračuje prostým infinitívom tam, kde susedný štandard použije krátke spojovacie slovko a celú vedľajšiu vetu. Obom sa rozumie všade. Ani jedno nie je správnejšie. Jednoducho to znie ako doma, alebo trochu nie.
Chorvátčina sa píše latinkou, s mäkčeňmi a dĺžňami na piatich písmenách. Srbčina je tá, ktorá sa bežne píše dvoma rôznymi abecedami, a tamtá stránka vysvetľuje, čo posielame.
Tri samostatné otázky, a pri chorvátčine sú všetky tri odpovede áno.
Hovorené z pódia. Chorvátsky hovoriaci môže kázať alebo vydať svedectvo a celá sála sleduje vo svojich vlastných jazykoch. Jeden z jazykov, ktoré môžu byť zdrojom.
Čítané ako titulky. V telefóne, ktorý váš hosť už má pri sebe, alebo na stene cez MulingDisplay. Jeden z 200+ jazykov, ktoré sa dajú čítať.
Počuté ako hlas. Jeden z jazykov, ktoré možno namiesto čítania počúvať, mužským alebo ženským hlasom.
Chorvátčina je v zozname ako hr, vlastným menom Hrvatski. Pozrite si všetkých 200+ jazykov.
Šesť dánskych riadkov bolo naraz prevedených do všetkých jazykov, tak ako beží skutočná sála, so zapnutým cirkevným nastavením. Odvtedy nebolo nič upravené. Tri z chorvátskych sú nižšie.
Dánčina Kødets gerninger er tydelige nok, siger han, og de står i modsætning til Åndens frugt.
Djela tijela sasvim su očita, kaže, i suprotstavljena su plodu Duha.
Slovo za slovom skončí na: mäse, u mäsiara. Dánčina má pre mäso a pre telo jedno krátke slovo, kým angličtina má dve. Čo prišlo, je slovo pre telo v zmysle, aký má na mysli List Galaťanom, a je napísané s dlhou samohláskovou sekvenciou, ktorá ho označuje ako chorvátske, nie ako jeden z ostatných dvoch štandardov.
Dánčina Lad os ikke gå over åen efter vand. Svaret står lige her i teksten.
Nemojmo ići daleko po ono što nam je nadohvat ruke. Odgovor je upravo ovdje u tekstu.
Slovo za slovom skončí na: potoku a vedre. Dánske porekadlo znamená zbytočne niečo komplikovať. Čo prišlo, siahne po úplne inom obraze, tom o veci na dosah ruky, a potom jednoducho povie, že odpoveď je tu v texte. Porovnajte to s bosnianskou verziou toho istého riadku, ktorá sa vrátila oveľa kratšia.
Dánčina Af nåde er I frelst ved tro, og det skyldes ikke jer selv, det er Guds gave.
Milošću ste spašeni po vjeri, i to nije od vas, to je Božji dar.
Slovo za slovom skončí na: zľutovaní a vyslobodení, čo nie je to, čo má cirkev na mysli. Čo prišlo, zachováva milosť a spasenie ako teologickú dvojicu, dáva milosť do tvaru, ktorý znamená milosťou bez potreby predložky, a opäť píše vieru chorvátskym spôsobom.
Vytvorené bez prípravy, bez glosára. Dajte mu vopred svoju osnovu cez Context Enhancer a začne bohoslužbu tak, že už pozná vašu tému aj vaše mená.
Po veľmi dlhý čas slúžili cirkvi na chorvátskom pobreží v slovanskom jazyku a tlačili svoje liturgické knihy hlaholikou, abecedou, aká nemá v západnej Európe obdobu.
Zatiaľ čo zvyšok západnej cirkvi pracoval po latinsky, tieto obce mali povolenie zachovať slovanskú ľudovú tradíciu v rímskom ríte, a zachovali si aj abecedu, ktorá k nej patrila. Hlaholské knihy sa stále tlačili a používali, keď väčšina Európy to písmo nikdy ani nevidela.
Dnes používaná abeceda je latinka, štandardizovaná v devätnástom storočí s mäkčeňmi a dĺžňami pridanými k piatim písmenám. Ale tá staršia tradícia je dôvodom, prečo má chorvátsky náboženský jazyk vlastnú hĺbku a prečo chorvátsky veriaci počuje rozdiel medzi znením, ktoré patrí do kostola, a znením, ktoré patrí do novín.
Bartol Kašić, chorvátsky kňaz, vytvoril v sedemnástom storočí úplný preklad Biblie do chorvátčiny. Nebol vytlačený. Ležal nevydaný po stáročia a objavil sa až za našich životov.
Register, ktorý chorvátski kresťania skutočne citujú, tak bol ustanovený oveľa neskôr, moderným štandardným prekladom a liturgiou, ktorú ľudia počúvali od detstva. V tom preklade žijú ustálené slová: slovo pre milosť, ktoré znie biblicky, slovo pre telo, ktoré nie je slovom pre mäso, znenie modlitieb, ktoré ľudia poznajú naspamäť.
To je praktický dôvod, prečo všeobecný preklad chorvátskeho hovoriaceho v kostole sklame. Vytvára správnu chorvátčinu v registri spravodajstva. Veriaci však načúva tomu druhému registru a jeho neprítomnosť okamžite spozná, aj keby nedokázal pomenovať, čo chýba.
Ak vaše spoločenstvo používa pre mená alebo pojmy určité znenie, vložte ho do Kľúčové slová a použije sa presne, pri každej bohoslužbe.
Predpokladajte žiadne varovanie, žiadneho dobrovoľníka, ktorý jazykom hovorí, a žiadnu predstavu, ktorý z troch by dotyčný menoval. Aj tak to funguje.
Chorvátčinu, bosniančinu a srbčinu, spoločne, skôr než ktokoľvek príde. Tak sa pri dverách nemusí nič rozhodovať a nikto nie je pred ostatnými zaskočený.
Namieria fotoaparát telefónu na kód a sami si vyberú zo zoznamu. Nič na inštaláciu, žiadny účet, žiadna registrácia. Trvá to asi tak dlho ako nájsť číslo piesne.
Majte pri dverách košík lacných drôtových slúchadiel. Podajte jedno bez príhovoru. Čím menej sa z toho robí udalosť, tým skôr sa niekto vráti.
Technicky by jednej rozumeli. To nie je to isté ako mať to správne. Všetky tri sa zmestia do jednej permanentky, zaberie to jedno klepnutie pri každej a odstráni jediný trápny moment celého procesu, totiž že niekto musí prijať jazyk, ktorý nie je tým, aký by sám menoval.
Nie. Dajte všetky tri do zoznamu a nechajte ich, aby si sami vybrali na vlastnom telefóne. Pýtať sa nahlas robí zo súkromnej veci verejnú, v sále plnej ľudí, ktorých práve spoznali.
Ktorú sa rozhodnete ukázať. Nástenná obrazovka a telefóny sú oddelené: hosť, ktorý číta na vlastnom telefóne, má ďalej vlastnú voľbu bez ohľadu na to, čo je na stene. Ak sú vo vašej sále prevažne chorvátski hovoriaci, dajte na stenu chorvátčinu a ostatné dve nechajte dostupné na telefónoch.
Áno. Chorvátčina môže byť jazykom, ktorý ide z pódia, aj jazykom, v ktorom zbor počúva, takže všetci ostatní v sále ju dostanú vo svojom vlastnom jazyku v tom istom okamihu.
Slovinčina je samostatný jazyk, nie štvrtý štandard toho istého, a slovinský hovoriaci, ktorému podáte chorvátčinu, sa skutočne namáha. Má vlastnú položku a vlastnú stránku.
Nič na inštaláciu, žiadna karta, a váš hosť nepotrebuje nič iné než telefón, ktorý už má vo vrecku, a jedno slúchadlo.